Bez spolupráce a súcitu nás čaká iba záhuba

Od začiatočných štádií ľudsta, cez mnohé storočia, cez doby, ktoré označujeme napríklad ako starovek, stredovek, novovek, museli ľudia vo veľa veciach predovšetkým fungovať ako určitý celok. Museli zakaždým nájsť cestu jeden k druhému a museli vedieť spolupracovať. To isté platí i dnes. Paradoxom však zostáva, že postupom času človek čoraz viac myslí hlavne na svoje fungovanie v spoločnosti a svoje materiálne zabezpečenie. Čím viac sme vo vývoji napredovali, tým sme zostávali sebeckejšími, no zároveň i náročnejšími.

Čím viac technologicky, ale i sociálne sa naša spoločnosť posúva, tým chceme viac pre nás, jednotlivca. Chceme si i my čoraz viac užiť výhody, ktoré nám naša pokroková doba prináša. Lenže zabúdame myslieť na to, že tieto pokrokové veci a služby nám prináša spoločnosť a tú tvorí každý jeden z nás. Práve preto nesmieme zabúdať na ten základ, naďalej si vážiť i druhých ľudí, snažiť sa druhého pochopiť, prinajmenšom druhému doprajať to, čo si zaslúži a na čo má právo. Nemôžeme pokračovať v zmýšľaní, kedy „ideme ja cez mŕtvoly.“ Vytvárame tak nefunkčnú spoločnosť a to nás brzdí, teda na to nakoniec doplatíte i Vy, ja a ostatní. Nehovoriac o tom, že to, aký ste, sa Vám raz určite vráti, pretože aj inú dokážu hrať nečestnú hru. Je to logické a stále aktuálne, i po tisícročiach.
Taký materiálny svet, aký poznáme dnes, nemal kedysi takú podobu a viac sa môžeme dočítať i cez internet-

Materiálny svet je tu síce odjakživa, vždy mali ľudia túžbu niečo vlastniť. Lenže primitívne podmienky nás v tej rannej dobe nútili, aby sme spolupracovali viac. Museli sme si vytvoriť systém, pomocou ktorého si dokážeme zabezpečiť čo i len potravu. Potravu by sme však nezískali bez ľudí, ktorí by ju nezabezpečili. Zo začiatku teda vravíme napríklad o lovcoch, ktorí obetovali niekedy i život preto, aby ľudský kmeň prežil i na ďalší deň. Bez tohto súcitu a spolupráce by sme dávno zahynuli a nemali by sme dnešný materiálny svet pozostávajúci z luxusných áut a luxusných domov. Preto si vážme jeden druhého a rozmýšľajme nad dobrom kolektívu a nie nad svojim egom a ukážkou seba samého ako jediného potrebného jedinca, ktorý je najpotrebnejší pre celý vesmír a teda všetko potrebuje pre seba a všetci sa musia prispôsobiť jemu. Ani ten materiálny boháč by nemal vilu, keby mu je nemal kto postaviť.